Počas mojho pobytu v Anglicku som mala problém s komunikáciou s deťmi aj dospelými, kde som pracovala.
Prvé dva dni boli veľmi ťažké a namáhavé pre obidve strany, až mi moja zamestnávateľka dala výpoveď a že mám odísť o pár dni, keď si kúpim spiatočnu letenku domov.
Avšak na tretí deň, akoby tá angličtina u mňa začínala byť menší problem. Snažila som sa viac rozprávať. Hoc aj s chybami, ale predsa. Vždy, keď som povedala niečo chybné, malý Michel zahlásil: I do not understand, a ja som vedela, že mám preformulovať otázku a skúsiť to znova. Niekedy sa to opakovalo aj trikrát, avšak nakoniec sme sa pochopili a bola som veľmi rada, že mi aspoň trochu rozumie.
Krátke frázy neboli problém, avšak dlhšie vety so zmenami časov bola katastrofa. Večer, keď rodičia detí boli doma, prišiel malý Michel za mnou a snažilli sme sa rozprávať. Tentokrát som zvolila lepší postup. Napísala som mu to a tomu už rozumel. Možno keby som nemusela neskôr odisť, naučila by som ho aj trocha po slovensky.
Michel bol aj môj pomocník. Rozprávala som sa raz s ich starou mamou, pretože som mala nejaký problém. Ona ma odporučila na dcéru. Tá keď došla, a prišla som za ňou so svojim problémom, Michel sa jej snažil vysvetliť čo chcem. Nakoniec som sa dohodla s ňou a bez jeho pomoci, ale tá jeho ochota ma ešte teraz teší, keď si na to spomeniem.